Redakcia Nový Čas

Až donedávna, keď dostal ponuku zahrať si vo filme Smršť. Nie je tajomstvom, že sa chystá presťahovať sa natrvalo do seniorského centra, kde si už aj platí dvojgarsónku. Zatiaľ však ešte býva vo svojom dome neďaleko Bratislavy, kde sme ho navštívili, aby sme sa pozhovárali o všeličom, no najmä o živote.

Herec Ivan Letko sa chystá presunúť do domu seniorov: Mladým závidím, ale doprajem! Intímna spoveď

Nedávno ste boli niekoľko dní na Sliači, kde ste nakrúcali film Smršť. Aké to bolo postaviť sa po dlhom čase pred kameru?

Do filmu ma obsadil režisér Peter Bebjak, hrám tam postavu dedka-podivína. Bol som najstarší na pľaci, ale ja som už všade najstarší, bohužiaľ! Trošku mám strach z textu, ja som sa celý život učil veľmi rýchlo texty, ale už to nejde tak rýchlo. Ale potešilo ma to. Na javisku a pred kamerou som sa vždy cítil dobre. Výborná partia bola v Búrlivom víne, ktoré sme natáčali viac ako päť rokov. Na to spomínam veľmi rád. Keď vidím tých mladých hercov - Janka Koleníka, Tomáša Maštalíra, Juraja Baču, ktorí majú krásne herecké príležitosti - priznám sa, že im závidím! Mladým závidím, ale doprajem, že sú aktívni, že sú žiadaní. Lebo čo už v mojom veku? Ale mladosť je relatívna.

Spomenuli ste mladších kolegov, ale čo kolegyne? Ktorá z mladšej generácie sa vám ako herečka pozdáva?

Veľmi sa mi páči Nela Pocisková. Hrali sme spolu v Búrlivom víne, vyhovovala mi v hereckej súhre v tomto seriáli. Potom je tu Táňa Pauhofová, ktorú tiež obdivujem.

Pred časom ste sa vyjadrili, že plánujete ísť žiť do domu seniorov. Prečo ste sa tak rozhodli? Obávate sa samoty alebo vás k rozhodnutiu prinútilo zdravie?

Pozrite sa, to, čo ja žijem, je už pravek. Mám síce trošku obavy, čo budem robiť medzi toľkými starými, ale nie je to tam celkom také, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Už rok si platím byt v jednom centre v Petržalke a vždy, keď tam prídem, tak ma privítajú tie staré dámy, a to mi padne dobre. Jednak, že ma poznajú, jednak, že sú také srdečné, doslova sa na mňa tešia a pýtajú sa, kedy už konečne prídem nastálo. Zakaždým im poviem, že už to bude... Je to zábezpeka, aby som nezostal celkom sám, ak to bude nutné. Viem, že mám dve dcéry a určite by sa o mňa postarali, ale ja by som im nechcel byť na ťarchu. To nie.

Vravíte, že si už rok platíte byt v dome seniorov. Čo vás teda ešte drží vo vlastnom dome? Nenašli ste guráž zbaliť sa a odísť alebo to je nostalgia za starým domovom?

Áno, naozaj je to nostalgia. Priľnul som k tomuto prostrediu, zariadil som si dom podľa svojej predstavy. Mám tu, v Alžbetinom Dvore, záhradu, ktorej sa však už prakticky nevenujem. Už sa nevládzem starať o stromy, zeleninu, trávnik... Ale keď niečo na strome vyrastie, tak to rád oberiem a rád to konzumujem! (smiech) Okrem toho sa tu stretávam s ľuďmi, ktorí sú veľmi srdeční a sú - aspoň sa tak tvária - radi, že ma tu vidia. Ale bojím sa toho momentu, keď už nebudem celkom vládať, keď mi osamelosť bude prekážať a nebudem to tu fyzicky a psychicky zvládať, vtedy by som sa asi do domu seniorov vybral.

Nebolo teda priskoro zadovážiť si a platiť si byt v zariadení?

Nie, nebolo, donútil ma k tomu strach. Bál som sa, že to naraz príde a nebudem mať kam ísť. Nebudem môcť ísť tam, kam by som rád šiel bývať.

Čím je výnimočné miesto, ktoré ste si napokon vybrali?

Počul som, z rozprávania, že je tu dobre. Je to v blízkosti centra hlavného mesta. Ale priznám sa, že som si prezrel niekoľko týchto centier, aj mimo Bratislavy. Tu sa mi najviac páčilo. I keď je to medzi panelákmi, predsa len je tam dostatok zelene okolo. Už som tam aj zopár razy prespal.

Našli ste si tam už nejakú partičku ľudí, s ktorými ste našli spoločnú reč?

Nie je to nejaká stabilná, skôr náhodná skupina ľudí. Vždy, keď ma tie dámy zbadajú, už na mňa volajú, aby som sa pridal do partie.

Vidíte, a to o sebe hovoríte, že to, čo žijete, je pravek...

No dobre, tak teda povedzme, že je to antika! (smiech)

Vidím však, že oči a duša nestarnú a stále vás teší priazeň žien.

Mám veľkú pokoru a úctu k ženám, rád sa stretávam so ženami, ktoré sú citovo založené a pritom sú to múdre ženy. Rád som s nimi v kontakte, rád s nimi konverzujem.

Mali ste dve manželky, máte dve dcéry z prvého manželstva. Ako pedagóg ste mali okolo seba krásne študentky herectva... Asi ste si užili priazeň žien. Napriek tomu - ľutujete, že ste toho možno mohli nažiť o čosi viac?

Áno, to máte absolútnu pravdu! Niekedy si vyčítam, že som mohol toho viac nažiť. V mladosti som bol zameraný len na rodinu, s prvou manželkou, herečkou a rozhlasovou režisérkou Sylviou Stredňanskou máme dve dcéry, Hanku a Ivanu. Bol som verný manžel. Veľmi som si vážil rodinu. Nevedel som si predstaviť, že by som sa s vlastnou ženou a vlastnými deťmi odcudzil. To nie. Potom však prišlo obdobie, keď to v manželstve začalo trošku vŕzgať a pomyslel som si, že hádam si nebudeme robiť vzájomne prieky. Keď sme sa brali, mal som dvadsaťdva rokov. Prežili sme spolu tridsaťjeden rokov. Rozvod bol moja iniciatíva.

Druhou manželkou bola vaša študentka, o štrnásť rokov mladšia Táňa Hrivnáková († 74). Bola dôvodom, pre ktorý ste opustili rodinu?

Bolo to zakukanie sa starnúceho muža do mladej ženy. Bola mojou študentkou, pri nej som začal pociťovať, že si navzájom vyhovujeme v potrebách a názoroch na život. Nebol to však jediný motív, prečo mi stroskotalo prvé manželstvo. Zrazu akoby mi prekážal manželský súlad, zdalo sa mi, že náš každodenný život sa opotrebúva. Akoby sme sa vzájomne nepotrebovali. Potom do vzťahu vstúpili prieky, škrípanie v bežných denných starostiach... Navršovalo sa to, až to skončilo tým, že som „odbočil“ so študentkou.

Aj s Táňou ste sa však po čase rozviedli? Prišlo vytriezvenie z lásky?

Presne hovoríte... Bol som opantaný láskou k Táni. To precitnutie trvalo možno päť-šesť rokov. Ale bolo to zložitejšie. Vzali sme sa podstatne neskôr, lebo sme sa schádzali a rozchádzali...Táňa sa totiž medzitým vydala a veľmi rýchlo sa rozviedla. Z manželstva sa narodil chlapec a ona sa nesmierne upla na syna. Nevytýkal som jej to, ale pravda je, že ho veľmi rozmaznávala. Aj keď sme sa vzali, mal som pocit, že ma úplne odsúva na vedľajšiu koľaj. S Tániným synom som si veľmi rozumel, prvé roky som ho vlastne vychovával. A ako rástol, rozumeli sme si o to viac. Aj rozvod s Táňou som inicioval ja.

Neoľutovali ste prvý rozvod? Pretože s vašou prvou manželkou Sylviou Stredňanskou (85) dodnes vychádzate veľmi dobre.

Oľutoval som to vtedy, keď sa manželstvo s Táňou začalo rúcať. Dá sa povedať, že môj vzťah s bývalou manželkou sa na staré kolená neobyčajne prehĺbil, doslova renovoval. Uctievame sa, rešpektujeme sa, navštevujeme sa. Po skončení môjho druhého manželstva som si nevedel predstaviť, že by som sa mohol „rehabilitovať“ a mať taký pekný vzťah so svojou prvou ženou. Po smrti druhého manžela, režiséra Ernesta Stredňanského, s ktorým žili v Spojených štátoch, sa Sylvia presťahovala späť na Slovensko a žije s dcérou.

Beriete dva rozvody ako životné zlyhanie?

Bral som to ako zlyhanie. Určite. Nepredstavoval som si, že mi skončí jedno manželstvo a vzápätí vhupnem do ďalšieho.

A ako ste si to predstavovali?

Že to bude len taký akoby vzťah - nechcem to nazvať na pookriatie, ale skôr, aby som mal pocit, že žijem, že nie som zbytočný, že predsa len niekomu na mne záleží a že to, čo dávam, dostávam od partnerky späť. Takto to bolo...

Vaša bývalá manželka Táňa Hrivnáková († 74) sa minulý rok v októbri rozhodla dobrovoľne odísť z tohto sveta skokom pod vlak. Nedokázala sa zmieriť so smrťou syna Michala († 34), ktorý zomrel rok a pol pred ňou, keď sa utopil pri raftingu. Ako ste sa s ich odchodom vyrovnali?

Veľmi sa ma to dotklo. Tam bol jednoznačne dôvodom jej syn. Nezvládla jeho tragický odchod. Strašne to na mňa zapôsobilo. Mysľou mi prešli všetky tie spoločné roky. Samého ma prekvapilo, že o všetkých mojich boliestkach, starostiach i radostiach sa môžem pozhovárať so svojou prvou ženou Sylviou. Že som sa prakticky vrátil, že mám rád jej spoločnosť, rád sa tam vraciam, rád ju vidím a je mi ľúto, keď ona prežíva nejaké ťažkosti. Niekedy ma prepadúva myšlienka, čo budem robiť, keď ju stratím. Neviem si predstaviť, že by odišla a ja tu zostanem. Taká predstava na mňa strašne negatívne vplýva.

Nemáte nikoho - pochopiteľne, okrem dcér - komu by ste mohli zavolať a porozprávať sa, ak máte splín? Kolegovia, priatelia...

Priznám sa, že takých ľudí je strašne málo. Keď už hovoríte o kolegoch, ja som si veľmi dobre rozumel s Ľubom Romanom († 77). Tiež s Vladom Müllerom († 60), ale ten odišiel už veľmi dávno. Mal som rád Jurka Slezáčka († 73). Vychádzal som si priateľsky s niektorými kolegyňami, napríklad s Naďou Kotršovou († 82), Oľgou Zöllnerovou, s Evou Rysovou... Evička mi naposledy, keď som jej bol gratulovať na narodeniny, darovala bieleho porcelánového anjelika, mám ho uloženého na poličke, aby ma strážil. Bohužiaľ, nemám taký široký okruh priateľov, že by som si povedal: Dobre tohto teraz nenájdem, tak zavolám inému. Veľmi dobre si rozumiem napríklad s Ľubom Feldekom. Občas si zavoláme, radi spolu komunikujeme. Priatelia pomaly odchádzajú...

Generácia vašich hereckých rovesníkov sa naozaj prerieďuje. Skľučujú vás občas myšlienky, že ten život sa pomaly kráti?

Priznávam sa, že áno. Dosť často si uvedomujem, že tá perspektíva je minimálna. Darmo, v tomto veku už nič závratné očakávať nemôžem. Často sa pýtam: Čo ešte?

A tak teda, čo ešte by ste chceli zažiť? Splniť si nejaký sen alebo dopriať si niečo, na čo ste počas aktívneho života nemali čas?

Naozaj mi prekáža tá pasivita súvisiaca s vekom. Bojím sa toho, že postupne sa moje záujmy zúžia, že zaniknú. Napríklad som sa prestal starať o záhradu, lebo už nevládzem.

Iste, dom, záhrada - to všetko je limitované vašimi silami. Ale je veľa vecí, ktoré by ste si mohli dopriať, aj keď sily ubúdajú.

Viem, ale je toho, bohužiaľ, čoraz menej. Práce mám menej, takýchto starých už televízie až tak veľmi nepotrebujú. Keď som bol mladý chlapec, hral som na husliach, ale rýchle ma to prešlo. Veľmi rád počúvam reprodukovanú hudbu, klasickú aj populárnu. Keď som doma sám, stále mám zapnuté rádio alebo televízor. Veľa čítam knihy, predovšetkým životopisy. Našťastie mám opravený zrak, mám umelé šošovky, tak ešte mi to slúži. Mám bohatú knižnicu a často sa vraciam ku knižkám, ktoré som už dávno prečítal. Trošku ma hnevá, že si z toho už málo pamätám.

A čo cestovateľské sny? Napríklad ísť ešte teraz v lete k moru...

Bojím sa, že ma tam niečo postretne, čo sa týka zdravotných záležitostí. Bojím sa, že sa mi tam niečo stane a že mi nikto nepomôže.

Viem, ale všade nie sú známi lekári. Viem, že tento strach ma celkom určite ukracuje o zážitky, no neviem to prekonať. Aj keď zomrieť pri mori nie je zlá predstava. Viete, ja som si svoje precestoval v mladosti, aj keď som pôsobil na škole. Chodil som so študentmi ako ich vedúci viackrát do Francúzska, Anglicka, Nemecka... Súkromne som tiež veľa cestoval. Ale opakujem, bojím sa, že by sa mi niekde ďaleko od domova niečo prihodilo a pominiem sa z tohto sveta bez svojich blízkych. Je to prosto strach, čo ma opantal. To je tým vekom... Bohužiaľ.

Opierate sa pri takýchto myšlienkach o nejakú barličku, ktorá vám pomáha chmúrne myšlienky lepšie spracovať?

Vediete s Bohom rozhovory?

Áno. Modlím sa a často prosím Boha o pomoc. Doslova. Aby na mňa nezabudol... Prosím ho, aby som nezomieral ťažko. Aby to prišlo rýchlo. Tak, ako zomrel nedávno manžel mojej druhej dcéry, môj zať Talian, s ktorým sme si veľmi rozumeli.

Vraví sa, že každý vek má svoje čaro. Aké čaro má vek osemdesiatnika?

Minimálne. Temer žiadne. Nevidím ho. Napriek tomu, že som veriaci, nemôžem povedať, že by som bol v tomto veku úplne spokojný a hlavne vyrovnaný. To nie som. Čaro je pre mňa už len to, že ešte dýcham, že ešte som, ale niečo také mimoriadne, niečo, čo by ma doslova opantalo, to nemám. Odišlo to. Už sa to stratilo. Pre mňa je radosť napríklad to, že ste dnes prišli! Aj som sa posadil k oknu vo svojej pracovni a pozeral som sa na ulicu, kedy vás uvidím. Radosť mi robí vnučka a dvaja vnuci, dokonca mám aj dvoch pravnukov. Občas, aby som si urobil radosť, idem na nákupy do mesta. Alebo len tak na prechádzku. Keď vidím mladých kráčať po uliciach starej Bratislavy, cítim aj radosť, ale aj smútok, lebo si uvedomujem, že ja už mám svoje časy prechádzok po korze odžité. Asi som trochu patetický, ale nečudujte sa, v mojom veku to nie je nič čudné.

Ivan Letko sa chystá presunúť do domu seniorov: Mladým závidím, ale doprajem! Intímna spoveď herca