Redakcia Nový Čas

Čím je podľa vás výnimočné podujatie Slovenský deň kroja?

Juraj: Je to podujatie, ktoré vzdáva krásnu úctu našim tradíciám. Stále hovorím, že ako Slováci máme byť na čo hrdí. Myslím si, že ochrana našich tradícií by nemala prebiehať formou šírenia strachu z toho, čo nepoznáme, ale práve velebením toho, na čo môžeme byť hrdí.

Simona: Deň kroja je vždy spojený s Dňom Ústavy SR, pretože sa koná 1. septembra. Kroj symbolizuje vlastne takú históriu Slovákov, naše korene, tradície a kultúru. Túto akciu moderujem už tretí raz a vždy je to priamy prenos priamo zo srdca Slovenska v Banskej Bystrici. Zídu sa tam stovky ľudí z celej krajiny, tie najznámejšie ľudové súbory, ktoré celý deň vystupujú na námestí, a večer to vyvrcholí slávnostným galaprogramom v priamom prenose na RTVS.

Nie je to vaša prvá spoločná skúsenosť s moderovaním. Ako sa vám spolu pracuje?

Simona: Dobre, už sme zohratí a myslím si, že sme si sadli hneď na prvýkrát.

Juraj: Dobre. Simonka je zo spravodajstva, tak je tam vždy istota, že príde pripravená.

Zvyknete si skákať do reči?

Simona: Ani veľmi nie, lebo je presne daný scenár, ktorého sa musíme držať. Jurko je skôr typ zabávača a ja som asi tá serióznejšia, takže je to vyvážené. Občas vzniknú také úsmevné príhody, vždy je to prirodzené a milé.

Juraj: Som odchovaný na iných druhoch moderovačiek. Simonka má obrovskú výhodu a devízu v tom, že sa vie držať faktov a scenára a dodržať všetko, čo má byť dodržané - to je veľmi dôležité. Na druhej strane sa na takýchto živých prenosoch niekedy stanú situácie, ktoré človek neočakáva a na ktoré sa nedá pripraviť. Keďže som vyšiel z prostredia rôznych eventov a projektov, ako je napríklad Pečie celé Slovensko, kde nebýva scenár a len sa vychádza z toho, čo sa deje, tak práve to je moja parketa, čo sa týka našej dvojice.

Ako sa cítite, keď si oblečiete kroj?

Simona: Keď som prvýkrát moderovala Slovenský deň kroja a hovorili mi, že mám mať normálne spoločenské šaty, tak už doobeda na javisku som pochopila, že večer si musím dať kroj. Rozmýšľala som, kde si narýchlo zoženiem nejaký pekný, lebo viem, že sa nemôžu kombinovať rôzne kroje z dvoch oblastí napriek tomu, že sa vám z jedného páči sukňa a z druhého oplecko. Tak som si povedala, že nejaká tanečnica mi snáď požičia. Účes mi robila známa kaderníčka v Banskej Bystrici, ktorej som sa so svojím problémom zdôverila. Na moje prekvapenie mi povedala, že má doma veľa krojov vďaka svojej mamine. Takže zdravím pani Ľuptákovú, ktorá tie kroje vlastní a odvtedy mi ich požičiava, dokonca ma do nich oblieka, lebo to vôbec nie je jednoduché. Vždy sa krásne o mňa postará a som jej za to veľmi vďačná. V kroji sa cítim naozaj dobre, až tak čarovne.

Juraj: Treba si na to zvyknúť. Tak ako navonok nádherne kroj vyzerá, nie vždy je taký pohodlný, čo pramení z toho, z akého materiálu je ušitý. Človek si na to však veľmi rýchlo zvykne. Väčším problémom pri moderovaní Slovenského dňa kroja u mňa boli topánky, keďže zohnať také, ktoré sú súčasťou kroja, nie je jednoduché. Mne dali o dve čísla menšie, a tak som si to v nich teda odtrpel. (smiech)

Aký máte ku krojom a ľudovej hudbe vzťah?

Simona: Veľmi pozitívny. Pamätám si, že ako malé dievčatko ma vždy stará mama v nedeľu obliekla do krásneho detského vyvoňaného kroja a išli sme spolu do kostola. Vždy sa mi kroje páčili, pretože patria k našim tradíciám. Každý kraj má svoj špecifický kroj. V minulosti presne ľudia podľa neho vedeli, odkiaľ pochádzate, či ste slobodná, alebo vydatá... Dnes sa podľa bontónu môžu kroje nosiť aj na plesy. Veľmi sa mi páči, že pani Reháková to zaviedla na Slovenku roka a môžeme tam vidieť dámy v krojoch z tej obce, odkiaľ pochádzajú. Piesne a tance patria k našej kultúre a tradícii. Ľudia si to odovzdávajú z pokolenia na pokolenie a sú zárukou, že to tu bude aj o dvesto rokov.

Juraj: Pochádzam z miesta, kde nemáme vlastný kroj. Galanta je mesto, ktoré bolo v minulosti na pohraničí Rakúsko-Uhorska, takže nemá takú silnú tradíciu, čo sa týka krojov a ľudových piesní. Naše mesto sa pýšilo Karolom Duchoňom, ktorý sa tam narodil, a to bol náš folklór. (smiech) Keď som prvýkrát videl kroj, bolo to pre mňa niečo exotické. O to viac to obdivujem než človek, ktorý sa s tým bežne stretáva na dedine. Ku krojom mám taký zvláštny rešpekt, pretože viem, že ľudia, ktorí ich nosia, sú na to hrdí.

Poznáte nejaké ľudové piesne?

Simona: Tu mám veľké medzery, ľudovky som sa naučila, až keď som bola staršia. Už ich poznám viac a vždy ma zahrejú pri srdci. Spievať inak neviem, takže sa o to veľmi nepokúšam.

Juraj: Otcom mojich ľudových piesní v repertoári je Ondrej Kandráč. Keď som s ním začal viac vystupovať, tak som sa naučil veľmi veľa ľudových piesní. Ondrej chcel, aby som priniesol nejaké pesničky z okolia Galanty, tak som ho na oplátku naučil maďarské pesničky. Navzájom sme sa takto ovplyvnili.

Tancovali ste niekedy vo folklórnom súbore?

Simona: Nie, chodila som len na tanečnú, ale po dvoch rokoch som musela skončiť, lebo som pretekársky plávala a nestíhala by som to. Obdivujem však všetky tieto folklórne súbory, pretože to je veľmi náročné, aj keď to vyzerá jednoducho. Keď muži skáču odzemky, tak to je veru pekná posilňovňa. Keď ma tanečníci v rámci Slovenského dňa kroja len tak vyzvŕtajú päť minút, tak som úplne zadychčaná a neviem ani hovoriť. Som šťastná, že folkloristi takto nádherne reprezentujú Slovensko aj vo svete.

Juraj: Nie, k ľudovým tancom som pričuchol až na VŠMU, kde sme sa ich učili. Napodobniť prvý krok nie je až tak ťažké. Keď sa však do toho oprie nejaký profesionál, tak naozaj vidíte neuveriteľný pohyb nôh a dynamiku. Podľa mňa máme v našich ľudovkách veľmi ťažkú rytmiku. Udržať ju a byť stále súčasťou toho veľkého telesa je náročné a dávam dolu klobúk pred každým, kto to zvládne. Keby som mal možnosť vrátiť sa do detstva a niečo zmeniť, určite by som tancoval vo folklórnom súbore. Obdivujem ich a závidím im tie zážitky, keď chodia po svete. Tam sa buduje komunita a prirodzene aj láska k Slovensku.

Zažili ste niekedy poriadnu zábavu s ľudovou hudbou?

Simona: Áno, ale nestíham s nimi, lebo títo folkloristi majú neuveriteľný ťah na bránu, a tak s nimi vôbec neudržím tempo. (smiech)

Juraj: Jasné. Pamätám si na prvého Silvestra na dedine. Ako partia sme išli na diskotéku, kde nás to veľmi nebavilo. Vrátili sme sa na chatu a začuli sme neďaleko ľudovú hudbu, tak sme sa pridali. Ľudovkári, dobrá nálada, nalievalo sa, medzi pesničkami vždy zaznel nejaký vtip. Zrazu vonku svitalo a my sme zistili, že nepotrebujeme hlučnú hudbu ani tony alkoholu, aby sme sa dobre zabavili. Stačila len dobrá ľudová zábava.

Simona: Všetci ľudia môžu takúto skvelú zábavu zažiť už čoskoro. S radosťou ich pozývam 1. septembra na námestie do Banskej Bystrice, kde bude celý deň pripravený nádherný folklórny program a vystúpia najznámejšie folklórne a spevácke súbory z celého Slovenska. Budeme sa na všetkých veľmi tešiť.

Slovenský deň kroja je projekt, ktorého cieľom je poukázať na naše tradície, pestrú rôznorodosť zvyklostí našich miest a obcí, umenie a krásu krojov. Približuje slovenské ľudové umenie mladej generácii, aby bola hrdá na svojich predkov a ich kultúrne dedičstvo. Je tiež poctou remeselníkom a bežným ľudom, ktorí uchovávajú a s hrdosťou nosia krásu, ktorá vzišla z ľudských rúk – slovenské ľudové kroje. Témou šiesteho ročníka je Život s prírodou. Slovenský deň kroja bude prebiehať 1. septembra na Námestí SNP v Banskej Bystrici, kde sa odprezentujú folklórne súbory a skupiny z celého Slovenska. Podujatie vyvrcholí o 20.30 hod. v priamom prenose RTVS galaprogramom, ktorý bude venovaný Dňu Ústavy SR.

Máme byť na čo hrdí! Ako vnímajú ľudové tradície Simanová a Bača? Podelili sa o vtipné príhody